PROLÓG
Pred sezónou 2013 som si zaobstaral virtuálny trenažér a tréningy s týmto zariadením mi prišli veľmi zábavné,a tak som aj v zime natrénoval na svoje pomery
naozaj seriózny objem. Táto zyma bola veˇmi dlhá,obzvlášť u nás pod Tatrami. Napriek tomu,že som pred štartom prvého závodu v roku 2013 mal najazdených 0 km na silnici,
predsavzal som si ,že na časovke v Bášti a na prvom šlápnutí si musím zajazdiť osobné rekordy. Zimná príprava bola z môjho hľadiska mimoriadne tvrdá a aj finančné
investície,do nej vložené boly významné,preto som si zaumienil že v prípade ak v prvom dvojzávode nedosiahnem výsledky aké som si zaumiernil,
nebudem už v závodení pre rok 2013 vôbec ďalej pokračovať. Do môjho života ešte k tomu vstúpila osoba,Múza,ktorá dala môjmu životu,mojej psychike to čo som
tak veľmi postrádal. Všetko sa začalo náhle odvíjať v môj prospech a tak nič iné ako osobné rekordy niesom ochotný akceptovať.
Na prvom dvojzávode sa nič významné neudialo. Oba závody som absolvoval v osobnom rekorde a tak som len sucho skonštatoval ,že sezóna pokračuje...
Kapitola prvá:Dôležitý krok medzi dažďovými kvapkami
Tesne pred Mamutom som ochorel. Môj organizmus a moja psychika boli však nastavené veľmi pozitívne,vďaka na moje pomery veľmi kvalitnej tréningovej
príprave i vďaka mojej Inšpirácii.Za cenu absolútneho kľudu a vynechania akejkoľvek pohybovej aktivity som sa pár dní pred mamutom úplne uzdravil.
Čas som mal už len na jediný tréning,ktorý ukázal že som po chorobe patrične oslabený,no dostatočne pripravený na zdolanie Mamuta.
Tak akov posledných rokoch mnohokrát aj na mamuta som jak čurák cestoval niekoľko hodín úplne sám vlakom.Večer pred štartom som sa po prvý krát osobne
stretol so Zárybnickým,ktorého veľmi obdivujem. Obdivujem ho pre jeho výkony na bicykli,i pre jeho výnimočnú osobnosť.Zárybnický je trieda!
maratón samotný sa šiel ako sa do predu avízovalo za dažďa. Tu som sa stretol so Standom Polnarom,s ktorým sme veľkú časť trasy absolvovaly v dvojici
a bol pre mńa naozaj skvelým parťákom. Ako sa neskôr ukázalo nebolo to rozhodne prvý a posledný krát čo sme spoločne absolvovaly ciklomaratón a obaja
z toho mali veľmi dobrý pocit.Na mamute ma najviac bavili jeho poznámky typu:\\\"Aha,už neprší\\\" :-) Vy,čo ste absolvovali tohoročný maut viete prečo
mi to prišlo vtipné. Nieje dážď ako dážď a od tejto chvile som si začal dávať obzvláš veľký pozor na to,čo označím za dážď.
So standom sme závod zvládli,ja osobne som šiel veľmi opatrne uvedomujúc si že som po chorobe a hlavne to,že prvý krok v ceste za naplnením cieľov,
je krokom mimoriadne dôležitým. Do cieĺa sme dorazili tesne pred časovým limitom a s veľkým pocitom spokojnosti,lebo počet tých,čo dokončili dlhú trasu
Mamuta 2013 bol mimoriadne nízky.
Z vinohradských šlapek sme dokončili len traja,no zároveň sme boli jediným tímom kde dokončili naspoň traja.
Z pohľadu celkového výsledku Maratonskej série,mimoriadne dôležitý aspekt.
Po závode znovu vlakom domu. samozrejme sám jak taký chuj
Kapitola druhá:Dva v jednom
V tomto roku som dosť vynechával v práci.Všetko v prospech cyklistiky. jednoducho povedané,čo sa tíka cyklistiky,tento rok som šiel po hrane svojich
schopností.
Preto som právom očakával že na Sudetách zajazdím ďalší osobný rekord a rozhodne sa nebudem potácať niekde na hranici časového limitu.
Sudety som dokázal absolvovať len vďaka Rainymu,lebo ak by som sa tam mal trepať bez jeho pomoci,asi by som tam po lokálnych dráhach nebol ešte ani teraz...
Sudety som dokázal prejsť s veľkým prehľadom,bez sebamenšej krízy a predovšetkým s Ivčou. Tá ešte nebola v absolútne forme,preto som mal trochu na vrch
a myslím že som jej naozaj pomohol. Dokonca som v závere mal ešte toľko síl,že som s ňou dokázal vydržať aj cieľový kopec.Tento maraton som si skutočne
vychutnal. Od kedy sa Ivča stala skutočnou hviezdou,bolo mojim veľkým snom absolvovať nejaký maraton spolu s ňou od štartu až do cieľa.Tento krát sa to
podarilo a aj v osobnom rekorde.Mám preto \\\"dva v jednom\\\"
Je tu všaqk jedna vec,ktorá všetky moje pozitívne dojmy z tohto závodu totálne zmazala. ja na tieto maratony,do oblastí 600 km vzdialených od môjho bydliska
jazdím predovšetkým preto,aby som sa stretol s kolegami a kamarátmi zo Šlapek. Tentokrát sa stalo,že viacerých ,ktorý na Sudetách štartovali, som
ani nestretol. Som rozhodnutý tohto cyklomaratonu sa už nikdy nezúčastniť a to aj napriek tomu že je výborne zorganizovaný a jeho trasa sa mi mimoriadne páči.
Rainy mi svojim priateľským prístupom pomohol nemyslieť na tieto veci a on je pre mňa aj vďaka svojej schopnosti prekročiť svoje reálne možnosti a zdolať
náročnú trať,jednoducho osobnosťou sezóny.
Kapitola tretia:Stará klasika
Rampušák je jedna z dvoch stálých maratónskych klasík,ktorá je už dlhé a dlhé roky súčasťou maratonskej série. V tomto roku návrat k tradičnej trase,ktorá je
skrátená o Zborov. Vyplíva z toho,že človek by sa tu nemusel až tak veľmi rozdrbať,aj keď sú tu aj bez Zborova naozaj veľmi závažné kopcovité nástrahy.
Cestujem znova sám,znova vlakom,znova sa do centra závodupresúvam na bicykli s ťažkým batohom na chrbte a znova viem,že je to posledný krát. Mám toho už plné
zuby...
Atmosféra je tu veľmi útulná a konečne sa tu stretávam s množstvom spolujazdcov.
Na závodeš samotnom sa snažim riadiť skupinu okolo Ivči,ktorá je ale plná rôznorodosti a občas aj protichodných názorov.Hrabosch ma imituje a karikuje,
a so svojou výkonnosťou ktorá od závodu k závodu stúpa si to môže dovoliť. V skupine mám i Standu Polnara a iných fajn ľudí.Behom celého závodu mám iba jedinú
krízu,ktorá ma núti na 30 sekúnd zastaviť a jeden a pol minúty trochu sám so sebou bojovať. Potom už som znova v pohode ale moja skupina sa v kopci
roztrhla a Ivča s Hraboschom už pália preč... Ach jaj... Len si povzdychnem a zakrútim hlavou.
Majk na mňa však čaká, a záver Rampušáka si vo dvojici naozaj vychutnávame.
Spoločenská atmosféra je tu vynikajúca.
Na vlak musím znova na bicykli s ťažkým batohom,spotím sa pri to jak prasa a cestou domu,ktorá trvá niekoľko hodín a ja ju samozrejme absolvujem sám,
príjmam rozhodnutie,že po 11 účastiach s rampušákom končím.
Vnútornú silu na absolvovanie ostatných závodov mám len vďaka mojej Inšpirácii,vďaka môjmu tmavovlasému anielovi,ktorý priniesol do môjho života
to,čo mi tak veľmi chýbalo a ja som si myslel,že už to nikdy nezažijem. Len vďaka nej som schopný toto všetko podstúpiť.
Kapitola štvrtá:divné pocity
Beskyd je druhou zo starých klasík. Veľmi ťažký a z môjho pohľadu mimoriadne obávaný cyklomaraton. Ale tento krát som naozaj dobre pripravený a silný. i keď deň
pred odjazdom sa objavujú prvé straty koncentrácie a hlava jednoducho začína blbnúť. Pri predstave že sa mám zas a znova sám trepať niekde ďaleko od domova
a z vlakovej stanice sa do centra maratonu presúvať na bicykli s ťažkým batohom na chrbte a v daždi ma absolútne demotivuje. Situáciu v poslednej chvíli
zachráni Kolikáč.
Necítim sa dobre. Telesne som dobre pripravený,no vo vnútri cítim neskutočné napätie a nepohodu. Večer pred závodom teda radšej trávim v samote
snažiáac sa nadobudnúť znova vnútornú rovnováhu. Len myšlienky na ženu ktorú milujem a ktorá ma tak neopísateľne podporuje,vo mne stále držia nádej
a morálnu silu.
Závod samotný je pre mňa rozčarovaním. Hneď po štarte zisťujem že moji spolujazdci zvolili mimoriadne riskantnú taktiku.Nemá to žiaden zmysel
a ja toto počínanie absolútne nechápem. No veď si blbnite. Ale bezomňa.
. Priatelia,ja končím a nehrám...! Zo vzdoru a rozčarovania tento závod absolvujem pod svoje aktuálne výkonnostné možnosti,
ale za to so Standou Polnarom,s ktorým sa cítimm dobre,s ktorým sa vzájomne podporujeme a rozumieme si. V cieli dosahujem čas zodpovedajúci osobnému
rekordu a preto viem že s výsledkom môžem byť spokojný. V ovzduší sa tu však vznáša čosi podivné a ja začínam tušiť že nastáva dilatácia času a priestoru.
Kapitola piata:Dilatácia času a priestoru
Vo fyzike sme sa kedysi učili o rôznych teóriaách pravdepodobností,o teóriaách anomálií,relativitách či zakrivení vesmíru. Vo vinohradských šlapkách sa tieto teórie
prejavujú tak,že spôsobia efekt ,podstatne väčšej vzdialenosti z Prahy do Popradu,než je vzdialenosť z Popradu do Prahy.Toto je príčinou toho,že
neočakávam že by sa na závode Tatry tour zúčastnil niekto z šlapiek. Pre mňa je to však veľmi pozitívna informácia,lebo to znamená že naopak ja sa do Teplic
na Krušnoton dostanem rýchlo a bez problémov.Očakávam že by sa tu mohol objaviť jedine Zárybnický,lebo tak ako som už písal,je to človek výnimočných
schopností a mimoriadna osobnosť.
nakoniec som veľmi milo prekvapený,že dorazil Mišutka. večer pred závodom a po závode s ním trávim v príjemnej debate pri džúse. Na neho zjavne
dilatácia času a priestoru neúčinkuje.
Závod samotný je z mojej strany poznamenaný tým,že tu nemám svojich kamarátov na ktorých som sa mohol po iné roky spoľahnúť. Jedine moja Inšpirácia a môj tmavovalsý aniel
mi z diaľky svojimi myšlienkami posiela energiu a ja aj napriek obrovskej kríze v druhej štvrtine trate závod nakoniec dotiahnem do úspešného konca.
Dosiahnutý čas je veľmi zlý no ja viem že som vybojoval skutočne ťažkú bitvu. Moje maratónske skúre je v tejto chvíli 5/5 a k cieľu už som veľmi blízko.
Na záver ma napáda výrok jedného z najväčších Čechov čo kedy žil:
\\\"Neříkej že nemůžeš, když nechceš. Protože přijdou velmi brzy dnové,
kdy to bude daleko horší: budeš pro změnu chtít a pak už nebudeš moci.\\\"
Kapitola šiesta: Návrat k tradičným hodnotám
využívam už zmienenú dilatáciu času a priestoru a do teplic sa presúvam prakticky bleskovo. Som tam už vo štvrtok večer. Celý piatok sa môžem vnútorne
pripravovať na ten Krušnohorský masaker. V hotely sa cítim dobre a prostredníctvom siete neustále komunikujem so ženou ktorá mi vtomto polroku dala
tak veľa,že to nedokážem ani opísať. Preto sa cítim silný.
Mojim cieľom na závode samotnom je hneď po štarte vstúpiť do opatrne ,no sebavedome idúcej skupinky. Hneď po štarte sa takáto skupina ,na moju radosť
vytvára a ja sa tam cítim dobre.Spoznávam tu aj známe tváre.Tak akosi dúfam,že po spojení so strednou trasou by som sa mohol dajako ocitnúť v Igorovej skupine.
Snežník či nakléřov mi dnes nespôsobujú také problémi ako po iné roky. V stúpaní na Krupku už to je náročnejšie ,ale som tu v o dosť lepšom stave než napr. v minulom
roku. V jednom okamihu ma predbehne Palec a z našeho krátkeho rozhovoru vyvodzujem závetr,že Igor nebude za mnou veľmi ďaleko.
Na občerstvovačke na Cínovci sa stal zázrak. Stretávam tu Igora,Pantátu a Lenku Bartošovú.Je to návrat k tradičným hodnotám,lebo znovu ideme spolu
a znovu zažívame tie pravé cyklomaratonské okamihy,ktoré ma pred časom tak veľmi napĺňali. Som plný radosti.V jednom momente je tempo možno trochu
rýchlejšie a ja len tesne miniem dieru. Lenka idúca hneď za mnou už nemá také šťastie . najprv sa zdá že je to OK,ale asi po sto metroch už počujeme
zlovestné syčanie. Kričím na Igora. Sám rozmýšľam nad tým,že nezastavím,lebo mám strach že Igorová skupina mi aj tak potom utečie.Nakoniec sa ale otáčam.
Zisťujem že Lenka má \\\"dvojitý zásah\\\" a len jednu rezervu. Páni jazdia galusky,tak nemôžu pomôcť. Hneď vyberám z vrecka svoju dušu a zapájam sa do opráv.
Pantáta v snahe o výmenu duše na Lenkynom zadnom kolese pôsobí trochu jak \\\"A JE TO\\\" a ja si samozrejme neodpustím pár peprných poznámok. Chlapi ma ale berú s humorom
a po pár minútach už nasadáme a pokračujeme. Od tohto momentu som ja najslabším článkom skupiny,no ostatní členovia ma podporujú až neuveriteľným spôsobom.
Celé je to ako taký zázrak,ktorý sa odohral v chaose,keď som bol presvedčený že už nikdy nezažijem tie úžasné okamihy spolupatričnosti.
V stúpaní na dlouhou Louku spomínam na Mátonohu a jeho výrok: \\\"Chleba namazanej hovnem,chleba namazanej siflem,kunda piča!\\\" A hore v tej piči naozaj som...
Bojujem sám so sebou,bojujem so svojimi koplexami,so svojou nenávisťou voči celému svetu a bojujem s bolesťami. Ale stále bojujem a cieľ sa síce veľmi pomaly,
ale predsa len blíži.
To čo zo mňa vychádzalo na Lukove to boli tie najoriginálnejšie sémantické kombinácie nadávok aké svet ešte nepočul. Aj na moje pomery to bolo až príliš.
Ja si pánov organizátorov Krušnotonu nesmierne vážim,lebo v tejto vašej Českej Líbeznej Republice zorganizovať takýto skvelý cyklistický podnik,to je
nadľudský výkon. Ale keby sa mi v stúpaní na Lukov dostal do rúk niekto z hlavného organizačného týmu Krušnotona,tak ho tam asi bez milosti zabijem.
Veď ani organizátori nemajú žiadne zľutovanie so mnou.
Nakoniec sa ale na vrchol dajako vykotúľam. Moji súkmeňovci hore čakajú na tú neskutočne zdrvenú trosku,ktoru v tejto chvíli bez pochýb som. Zjazd a ľavotočivá zákruta
okolo sochy ktorú som v minulom roku pomenoval \\\"Svatý Milešovník\\\" a potom čosi čo pripomínalo pohyb polámaného pavúka v mojom podaní na poslednom kopci...
Už necítim nič. ani bolesť,ani emócie a všetko sa akosi stráca v tom neskutočne brutálnom vyčerpaní.
Kapitola siedma:Sny
Sú dva druhy ľudí:
1.Tí,ktorí snívajú naozaj krásne sny
2.Tí,ktorí hneď čo sa ráno zobudia,idú za svojim snom.
Nikdy si nesmiete nechať vziať svoje sny. Niekedy si musíte až dať konské klapky na oči,aby ste sa sústredili len na svoj cieľ a do uší špinty,aby ste
nepočuli všetky tie debilné keci okolo.Napáda ma jeden výrok neznámeho pôvodu:\\\"Prosíme tých,ktorí tvrdia že sa niečo nedá,aby nezavadzali tým,ktorí
to už robia.
Na kole je dosiahnutie snov často spojené s ukrutnou bolesťou.Vtedy musíte bojovať aj so svojim vnútrom,a ja často presviedčam sám seba,že tá bolesť
nieje skutočná,že tá bolesť je len v mojej hlave.Potom však príde nová dimenzia ešte väčšej a neznesitelnejšej bolesti a musím začať tú drevenú gebuľu
presviedčať od začiatku.
Ale kým sedíte na kole a šliapete do pedálov,stále ste v hre.Nieje podstatné ake rýchle je tempo,ktorým sa k cieľu približujete,ale to že sen je na dosah.
Kým ste nezosadli z bicykla stále máte nádej. A s vašou nádejou žije i váš sen.
Náhle sa ocitám v uliciach Teplic,prechádzam kruhovým objazdom,a teraz prudko do ľava k futbalovému štadiónu.
Kompletnú maratónsku sériu som absolvoval po štvrtý krát.Som prvý a jediný Slovák ktorý to dokázal. Ak to vôbec niekedy niekto dokázal...
Je to slobodzujúce
Kapilola ôsma:Pičoviny
Polovicu detstva som prežil v nemocnici. Ak sieťa som si nerobil plány v tom zmysle,ža kam pôjdem cez prázdniny a čo všetko tam zažijem,
ale myslel som na to ,do akej nemocnice,na ako dlho,a aké bolestivé a mučivé lekárske zákroky tam zažijem.
Stovky kilometrov od domova,sám,často s pocitom beznádeje a obrovskej krivdy. Videl som okolo seba deti ktoré na tom boli horšie než ja.
Keď som mal asi 4 roky ,to bolo pred prvou operáciou srdca, bol so mnou v nemocničnej izbe chlapček ktorý mal také červené autíčko.
Ja som si ho od neho požičiaval,a on sa na olátku rád hral s mojou hračkou,myslím že to bol plechový traktor. Jedného dňa ho odviezli na operačný
sál a už ho odtiaľ nepriviazli späť. Setrička potom len prišla zbaliť jeho veci i s červeným autíčkom.Pýtal som sa kde je ten chlapček.Sestrička
odvetila že šiel domu. ja som jej akosi neveril... Myslím že už vtedy som akosi chápal,že on svoje červené autíčko,ani môj plechový traktor
už potrebovať nebude.
Svojimi destskými očami som videl i to,ako vo vedľajšej izbe začalo jedno dievčatko chrčať. Náhle zhluk lekárov,kryk a zúfalá snaha lekárov.
Aj vtedy som pochopil,že ani ona už svoje hračky potrebovať nebude. Len tak som tam stál a čumel. sám,stovky kilometrov od domova...
Potom tie všetky možné kúpeľné liečenia,ktoré vraj sú pre moje dobro. Deň čo deň nás naháňali do spoločenskej miestnosti a nechávali nás tam
zamknutých aj hodiny aby mali od nás pokoj. A doma...? Matka zjapala po všetký pre také veci,ako to,že kniha na poličke je otočená dolu hlavou.
Už od malička čo si uvedomujem svet jej prepínalo a prepnutom stave mi vo veku 4-5 rokov nadávala do skurvených, vyjebaných otkundesov.
Tak sa stalo že som ani nevedel,či chcem byť radšej doma,alebo v nemocnici..
Vlečie sa to so mnou stále. Pred asi 15timi rokmi mi raz jedna slečna ,ktorej som sa dvoril povedala: \\\"Vieš,ja sa na svojho partnera
dívam aj ako na potenciálneho otca svojich detí a preto chcem niekoho zdravého,nie niekoho ako Ty\\\"
Vtedy som po prvý krát pochopil že ja môžem na sebe makať deň čo deň,môžem drieť a prekonávať ostatných \\\"zdravých\\\" ale aj tak som len skazený
tovar...
No stále som drel a veril že žijem pre okamihy ktoré ešte len prídu.
Toľko bolesti a sklamania. Toľko prehier a mnohokrát na kolenách. V okamihu keď sa to začínalo trochu zlepšovať život vždy prišiel z niečím
novým čo ma znovu zrazilo na kolená. Bolo toľko beznádeje.
A potom prišli tie sny o cyklistike a pobláznenie presvedčením ako jedného dňa budem vyhrávať preteky. Samozrejme som bol rýchlo vsadený späť
do reality a pochopil som,že žiaden žltý,rúžový,či dúhový dres nikdy nebude. Medzi mladými cyklistami som bol často terčom posmechu
a radi mi ukazovali to kam patrím. Bol som vyhlásený za neperspektívneho,mizerného,chorého,vadného...
Potom prišli tie Šlapky. V tom roku 2006 by som naozaj neveril,aké obrovské dobrodružstvo z toho nakoniec bude.
Ale tesne po vstupe do Šlapek som znovu vážne ochorel a všetky sny ktoré boli aspoň chvíľu na dosah sa náhle znovu,zas a zas rozplynuli,tak
ako vždy...
Cestou z cieľového priestoru Krušnotona 2013 to mám znova všetko pred očami,znova to všetko retrospektívne prechádzam. Bolesť,beznádej,samota,
odvrhnutie a ten večný pocit nespravodlivej krivdy!
Náhle sa však na mojej tvári objaví veľký úsmev. Pochopil som totiž,že to všetko boli len pičoviny,ktorými som si proste musel prejsť.
Náhle to všetko zo mňa spadlo. Z hlboka sa nadýchnem a viem že teraz už som od toho všetkého definitívne oslobodený.
Myslím na svoju inšpiráciu,môjho tmavovlasého Aniela,ktorý mi verí viacnež si verím ja sám.A myslím na to,že mám za sebou
4 kompletné maratonské série!