Myslím, že jazdiť za Vinohradské šlapky je česť.

Jednoducho, všetko pekné, veselé, emotívne či zmysluplné, čo som zažil za uplynulých cca 20 mesiacov, sa týka Šlapiek.

Každý má nejaké problémy alebo ťažkosti, každý sa trápi pre niečo, alebo niekoho ... Ale každá minúta, ktorú strávim so Šlapkami, ma vo vnútri uzdravuje.

BeskydTour bol tentoraz extrémne náročný. V tom pekle, v ťažkých okamihoch, keď som zdochýňal a menil sa na zeleninu, keď som nevládal už ani nohami pretočiť, som si stále opakoval: "My sme Vinohradské Šlapky!"; stále dokola ...

V cieli som spadol na zem. Chvílu som nevedel kde som a čo sa deje. Ležal som na zemi a díval sa na krásne modré nebe ... Bolo to tu ... Už po 36-krát som v cieli cyklomaratonu. Ten pocit je stále rovnaký. Rovnako nádherný, všeobjímajúci. V tej chvíli mám pocit, aspoň na malú chvílu, že že som niekto, že niečo skutočne dobré vo mne zvíťazilo.

Možno niečo podobné zažila aj Míša, keď dojela do ciela. Takmer 12 hodín sa pražila v tom pekle, úplne sama v tých hrozných kopcoch! Nebol tam nikto, kto by jej poradil, kto by ju povzbudil ... A ona to nevzdala. Šla za splnením svojho sna a dobojovala to až do konca! Ó, aká neuveritelná bojovnosť a odvaha! Aké neskutočné odhodlanie a aká znamenitá morálka! Ráno to bol sen a večer holá skutočnosť. Aj my, ktorí si hovoríme "ostrielaní harcovníci", sme sa mohli v tej chvíli niečomu priučiť.

Milá Michaelo: Děkuji ti za tuhle lekci!

Pocítil som v srdci pocit skutočnej hrdosti. Priatelia, buďme hrdí na to, čo sme dokázali, a aj na to, čo dokázali tí, čo sú tu s nami. A buďme hrdí na to, kam patríme, lebo My sme Vinohradské Šlapky!